O egyptskej kráľovnej Kleopatre sa zachovali správy o jej chove malých chrtov. Občas nejakého darovala svojim obľúbencom, medzi ktorých patril aj samotný Julius Ceasar. On ako aj jeho dôstojníci údajne priniesli malé chrty do Ríma, a tak položili základ neskoršieho chovu malého talianskeho chrtíka.
Väčšie chrtíky sa používali na hon, menšie ako dámske psíčky. Od konca stredoveku po renesanciu vzniklo množstvo umeleckých diel znázorňujúcich chrtíka ako sprievodcu šľachty. Chrtíka nájdeme na gobelínoch, miniatúrach i obrazoch. V listinách z roku 1238 je zaznamená, že chrtíky smeli spávať v kráľovskej posteli.
Chrtíkov vlastnili aj také osobnosti ako francúzsky králi Karol V. Múdry a Karol VI. Šialený, knieža Ján III, markgŕof z Manuti, Ľudovít XI a jeho syn Karol VIII. Azda najznámejším chovateľom chrtíkov medzi europskymi osobnosťami bol pruský Kráľ Fridrich Veľký. Medzi jeho najznámejšie chrtíky patrila sučka Biche a sučka Alemen.
Približne v polovici 19. storočia vyšľachtili anglický baníci a továrenský robotníci, krížením chrtíka s malými anglickými chrtmi a teriérmi na vysokých nohách, vipeta. Ten si čoskoro získal značný počet priaznivcov a od roku 1895 bol anglickým Kennel Clubom uznaný za samostatné plemeno. To bol ťažký úder pre chov chrtíka, v Anglicku nazývaného „Italian Greyhound“. Kvôli jasným ohraničeniam chrtíka od vipeta, sa výrazne znížila maximálna výška chrtíka. Začiatkom dvadsiatych rokov dosiahol chov chrtíka absolútne najnižší stav.
V Nemecku existovali štyri významné chovy a to chov „von Westerberg“, chov „von Rheinau“, chov „von Albansberg“ a chov „von Springinsfeld“. V tej dobe sa v Taliansku nenachádzal žiadny významný chov. Aj keď sa nemeckí chovatelia snažili udržať chov chrtíkov pri živote, chýbala čerstvá krv. Importy z Anglicka neviedli k ničomu, psy mali všetky neželané znaky nanizmu /jablkovité hlavy, vystúpené oči, riedku srsť/. Teda ostalo len chrtíky skrížiť s vipetmi. Tiež v Taliansku začali chovatelia s rekonštrukcou chovu. Medzi najvýznamnejšie chovy danej doby patrili „di Peltrengo“ a „di Solcio“. Oba tieto chovy boli založené na importovaných chrtíkoch z nemeckých chovov.
Po 2. svetovej vojne prudko vzrástol chov chrtíka /v roku 1956 bolo v Nemecku do plemennej knihy zapísaných 80 vrhov/.
Chrtík je najmenšia forma chrta. Vyznačuje sa podmanivou gracióznosťou a eleganciou, podčiarknutou tanečno-stepovacím krokom. Má štvorcový rámec, je veľmi temperamentný a miluje pohyb. Od ostatných chrtov sa okrem malej výšky odlišuje pomerne širokou mozgovou časťou; výrazným klenutím chrbtovej línie; schopnosťou nosiť krk takmer vertikálne vztýčený; silným podsunutím zadných končatín pod trup. Napriek zdanlivo krehkej postave je chrtík, pri prirodzenom chove a potrave, veľmi aktívnym a zdravým psom. Dožíva sa často aj 15 rokov, čím sa radí medzi najdlhšie žijúce plemená psov. |
